Stalo sa to včera. Za tých necelých 24 hodín som dostala svoju zúrivosť ako-tak pod kontrolu, ale potrebujem vypustiť paru. Asi ma hryzie svedomie, že som sa nezastala spravodlivosti (ak je spravodlivosť to správne slovo). V reči drakov a princezien – nezastala som sa dobra, nebránila som ho. Neviem, či nebrániť dobro sa rovná podporovať rozpínavosť zla, ale aj tak sa cítim trochu previnilo.
Bolo to takto. Stojíme v rade pri pokladni. Stojím celkom pokojne, lebo melódie, ktoré vypúšťajú v Kauflande do éteru, by spacifikovali (ked nie omráčili a následne uvrhli do kómy) aj hŕstku zvlčilých Talibancov. Ja, po 4-dňovej dovolenke a noci strávenej vo vlaku nie som žiadna výzva. Stojím pokojne a obzerám si žuvačky. Hľadám tie také žlté, čo som raz kúpila celkom omylom. Tak mi chutili, že sa mi minule snívalo, ako si nimi vypchávam podprsenku, aby mi nejaké ostali, keď príde koniec sveta. Ešte stále stojím pokojne. Potom sa mi zazdalo, že vedľajší rad je o 2 milimetre kratší ako môj a zneistela som. Asi by som mala zmeniť rad? Dva milimetre kratší, tým získam aspoň 5 sekúnd (keď nie viac). Zneistená som ostala asi pol minúty. Za ten čas sa na svete narodilo aspoň 50 detí a možno jedno z nich bude druhý Einstein. Uvedomila som si, že ak ja k tejto veľkoleposti viem prispieť len tým, že sa presuniem o 2 metre ďalej, aby som mohla zaplatiť 4 minerálky a medovník, tak to radšej ostanem na svojom mieste. Zneistenie pominulo a opäť stojím pokojne ako predtým. Vôbec nechápem, ako som sa mohla nechať tak hlúpo vyviesť z miery. A potom sa vedľa, v tom kratšom rade, niečo stalo. Najprv ma to prikovalo k podlahe a potom sa mi zdalo, že som dostala boxovacím mechom po hlave. Mala som pocit, že sa buď rozsypem od rozčarovania alebo rozplačem alebo oboje (najprv druhé, potom prvé). Nestalo sa ani jedno. Rozčarovanie, hnev a zvýšenie krvného tlaku spôsobili, že Mr. Big najprv nechápal, čo to meliem o úbohej babke s rožkami a naondulovanej strige na klinových podpätkoch. Krvný tlak poklesol, hnev som zajedla medovníkom, ale to rozčarovanie sa za mnou odvtedy plazí úplne všade. Som taká sklamaná z toho, akí vedia byť niektorí ľudia bezohľadní, že ani neviem, aký bol vlastne včera podľa kalendára deň Včera bol deň, keď pani Ondula, ktorá mala na páse vyložené 2,5 tony potravín odbila babku, ktorá stála na nohách len vďaka tomu, že bola zhrbená až po zem, čiže bola takmer na štyroch. Pani Ondula ju odbila, že ju v nijakom prípade nemôže pustiť pred seba. Evidentne mala pani Ondula po vyplienení Kauflandu naplánovanú večeru s intergalaktickou diaľničnou spoločnosťou, aby s nimi prejednala rozpočet potrebný na prestavbu dvoch tretín mliečnej dráhy, ktorej dezolátny stav je základnou príčinou celosvetovej ekonomickej krízy a stúpania hladiny svetového oceánu. Pani Ondula si uvedomovala, že ak pustí pred seba babku s 5 rožkami, stratí nesmierne drahocenný čas. Intergalaktická diaľničná spoločnosť nie je predsa banda niktošov. Ak by pani Ondula meškala na večeru, riskovala by šancu zachrániť svet.
Pani Ondula uviedla svojou príkrou reakciou do pomykova ešte aj predavačku pri pokladni, ktorá sa nesmelo pokúsila podotknúť, že by to snáď nebol až taký problém, keby babka zaplatila prvá. A tu máme happy end, vždy nejaký príde… Pani Ondula zahlásila: “Nechajte ju zaplatiť. Nech ide preč.” Keby som bola komiksový superhrdina, za toto by som pani Ondule uštedrila sladkú pomstu v podobe banánovej šupky nepozorovane ležiacej na chodníku. Alebo niečo podobne nevinne humorné. Pani Ondula totiž nevyhnutne potrebuje pristrihnúť rožky svojmu nafúkanému egu. Ostáva mi len dúfať, že si nejaka tá “výchovná” šupka pani Ondulu raz nájde. Spravodlisť umiera posledná.